Odevný priemysel patrí k najväčším znečisťovateľom vody a využívateľom pôdy. Veda však prináša nové technológie a materiály, ktoré môžu znižovať ekologickú stopu a zlepšovať udržateľnosť výroby, nosenia aj recyklácie oblečenia, zhodli sa odborníčky v diskusii Európskej noci vedy 2024. 

Aká je udržateľná móda? Mala by byť ohľaduplná v celom životnom cykle odevu a vedecko-výskumné činnosti tomu aktívne napomáhajú. Prvý krok je už pri návrhu, v ktorom dizajnér myslí na využívanie inovatívnych materiálov. Následne systém pokračuje rozumným nakupovaním a nosením odevov s dôrazom na environmentálne, sociálne aj etické hľadiská. Posledné štádium končí po donosení oblečenia, správnym triedením a zapájaním nových technológií recyklácie.  

Vďaka vedeckým výskumom na svet prichádzajú rôzne nové biodegradovateľné materiály, ekologické farby, aj efektívne recyklačné metódy a móda sa tak stáva menej škodlivou pre životné prostredie. Na 18. ročníku Európskej noci vedy v bratislavskej Starej tržnici o tejto téme diskutovali tri odborníčky, ktorých práca sa priamo dotýka jednotlivých spomínaných aspektov.  Zakladateľka združenia Drž hubu! Veronika Cyprichová je akademička, ktorá vo svojom výskume vytvára nové materiály s použitím hubového mycélia napríklad ako alternatívu kože.   

Nadviazala na ňu textilná dizajnérka značky PUOJD a pedagogička Michaela Bednárová, ktorá udržateľnú módu prináša vo svojich produktoch ľuďom, produkty vyrába spravidla lokálne, z certifikovaných udržateľných materiálov a v malých kolekciách.  

K posledným fázam udržateľnosti, teda recyklácii textilu, sa vyjadrila riaditeľka spoločnosti Lykotex Agáta Dzurková, ktorej firma už od 80. rokov spracúva odpadový textilný materiál, ako je obnosené šatstvo, textilné odstrižky z konfekcie odevov a vlákenné odpady vznikajúce pri výrobe vlákien. 

Hubová kabelka prežije aj vlastnú dobu spotreby

V tradičnej výrobe textilu a odevov sa často používajú chemikálie, voda a energia, čo má výrazne negatívny vplyv na životné prostredie. Podľa odhadov Európskej environmentálnej agentúry (EEA) sa na výrobu jedného bavlneného trička spotrebuje 2 700 litrov sladkej vody – čo zodpovedá potrebe pitnej vody pre jednu osobu na 2,5 roka.  

EEA odhaduje, že módny priemysel je zodpovedný za 10 percent celosvetových emisií uhlíka – viac ako medzinárodné lety a námorná doprava spolu. Len pri nákupe textilu v EÚ sa v roku 2020 vyprodukovalo približne 270 kilogramov emisií CO2 na osobu. 

Udržateľná móda sa snaží minimalizovať tieto škodlivé vplyvy, jednak uprednostňujúc ekologické materiály, ako sú organická bavlna, konope, a bambus. Procesy výroby sa však prispôsobujú aj cieľom minimalizovať použitie chemikálií a vody.  

Veronika Cyprichová ako príklad priblížila upcyklovanú vestu, ktorú vytvorila spolu s dizajnérkou zo združenia People on Earth aplikáciou mycélia na vlnu. „Okrem nej sme vyrobili z tejto hubovej kože aj kabelku, ktorej prototyp má aktuálne dva roky a stále drží pokope a je nositeľná, hoci technicky už prekonala očakávanú dobu životnosti,“ ukázala na doplnku.  

Spojenie ovčej vlny a hubového mycélia podľa nej nevzniklo náhodou. „Využili sme vedľajší prírodný produkt, keďže 98 percent takejto ovčej vlny sa na Slovensku vyhadzuje. Kedysi sa z nej vyrábalo ovčie rúno, zapracúvala sa do bytových textílií, no dnes sa to už nerobí. V našom materiáli mycélium prerastie vlnu, spevní ju a vytvorí niečo odolnosťou veľmi podobné koži,“ opísala.    

Udržateľný dizajn s ohľadom na dostupnosť a funkčnosť 

Tak, ako to je pri prototypoch mycéliovej kože, niektoré inovatívne materiály môžu byť krehké alebo neefektívne na bežné nosenie. V tom je dôležitá úloha dizajnérky či dizajnéra.  

„V mojej úlohe prichádza do hry veľké množstvo aspektov vrátane voľby, aby pri zapájaní ekologických riešení boli tieto aj praktické,“ povedala Michaela Bednárová. „Vo svojej tvorbe používam prírodné materiály aj vďaka tomu, že som našla vhodné technológie napríklad na potlač takejto látky. Musela som sa však k tomu dopracovať dlhoročným úsilím. Keď som začínala v roku 2007, v Európe nebola jediná udržateľná tlač na bavlnu, tak som jediný dostupný polyester využívala funkčne, napríklad na legíny alebo nepremokavé bundy,“ doplnila. 

Dnes je podľa nej situácia lepšia. Informovaním o výhodách a dôležitosti udržateľného obliekania sa totiž zvyšuje dopyt zákazníkov a aj ponuka firiem v dodávateľsko-výrobnom reťazci. „Majú certifikáty na tlač, robia to na organickej bavlne a podobne. Najväčší záujem ľudí na domácom trhu však vnímam o ľan,“ dodala Bednárová. Syntetické materiály sú totiž síce jednoduchšie na výrobu a často odolnejšie, no tieto vlastnosti idú ruka v ruke s uhlíkovou stopou a omnoho náročnejším rozkladom a likvidáciou materiálu po jeho použití, než je to pri prírodných textiloch, ktoré životné prostredie zaťažujú menej.  

Z nechceného oblečenia do stavebníctva  

Udržateľnosť módy je preto dôležitá aj po tom, ako svoje oblečenie už viac nosiť nechceme. Ak sa totiž takýto odpad neseparuje, končí prevažne v čiernych nádobách na zmesový komunálny odpad a následne na skládkach.  

Podľa analýzy WOOD & Company v súčasnosti pripadá ročne na jedného Slováka 1,6 kilogramu vytriedeného textilného odpadu, hoci na osobu sa v krajine vyprodukuje omnoho viac – až 12 kilogramov na osobu. Problémom je, že hoci podľa oficiálnych štatistík envirorezortu sa v krajine aktuálne vytriedi asi 16 ton textilného odpadu ročne, z toho 8,5 ton z domácností. V skutočnosti však na Slovensku vzniká podstatne väčšie množstvo textilného odpadu – až stotisíc ton ročne.  

Z domácností by pritom malo pochádzať 65 percent textilu, z priemyslu zvyšných 35 percent, upozorňuje WOOD & Company. Problémom je, že väčšina takéhoto odpadu z domácností končí v zmesovom komunálnom odpade, teda v „klasických“ čiernych nádobách, čiže sa neeviduje a putuje najmä na neekologické skládky. 

Riaditeľka spoločnosti LYKOTEX Agáta Dzurková pripomenula, že od 1. januára 2025 by mali obce a mestá zaviesť a zabezpečiť pre svojich občanov triedený zber textilného odpadu. V praxi to znamená, že k doterajšiemu triedenému zberu plastov, papiera, skla či kovov by malo pribudnúť aj šatstvo a textílie.  

„V našej spoločnosti spracúvame 1 500 až 2 000 ton textilného odpadu ročne. V porovnaní so zahraničím však ľudia ešte stále nie sú zvyknutí staré oblečenie posunúť na recykláciu miesto vyhadzovania do komunálneho odpadu, odkiaľ končí na skládkach. Povinný zber by to ale od januára mohol zlepšiť,“ vysvetlila Dzurková. Recyklované produkty, aké tvorí jej firma, následne možno nájsť takmer všade, od stavebníctva na výrobu rôznych zvukových a tepelných izolácií cez domáce produkty, matrace až po nehorľavé protipožiarne odevy.   

Budúcnosť je v každom šatníku  

Hostky diskusie sa zhodli, že pokrok v udržateľnosti textilného priemyslu je vďaka záujmu verejnosti, ale aj vedeckému napredovaniu stále rýchlejší. Ako si však predstavujú budúcnosť? „Pre mňa je ideálne dizajnové sci-fi oblečenie, ktoré mi v šatníku vydrží roky a bude sa mi prispôsobovať počas života, že sa budeme posúvať smerom od častého nakupovania menej kvalitných vecí k produktom, ktoré nezaťažia planétu, no zostanú trvácne a kvalitné,“ opísala Cyprichová.  

S tým je však spojená aj ekonomická výzva. „Trend na Slovensku napreduje pomalšie ako v zahraničí, u nás je významným faktorom ešte stále cena. Ak chcem šiť udržateľne na Slovensku, produkty sú drahé a mnohí ľudia si z bežného zárobku nemôžu dovoliť kupovať kvalitné, lokálne odevy,“ pripomenula Bednárová. „Fast fashion je na trhu skutočne veľa, v našej spoločnosti s tým prichádzame do kontaktu každodenne. A mnohé takéto výrobky sú navyše vyrobené spôsobom, ktorý sa neskôr ťažko spracúva, recykluje a využíva ďalej a tvorí sa tak začarovaný kruh,“ dodala Dzurková.  

Záver bol teda podľa diskutérok jednoznačný: udržateľnú módu dokáže pomôcť tvoriť a rozširovať každý človek tým, že začne od seba a vo vlastnom šatníku rozumným, pozorným prístupom k výberu toho, čo nosí a ako s tým oblečením neskôr naloží.  

To, že módny priemysel v nezanedbateľnej miere vplýva na našu planétu, nie je žiadnym tajomstvom. Aj preto čoraz viac ľudí uprednostňuje nákup oblečenia v second-handoch, alebo návštevy obľúbených swapov. Oblečenie, ktoré je v dobrom stave, vďaka tomu ostáva v obehu. Čo ale s kúskami, ktoré sú už priveľmi opotrebované na to, aby sa dali ďalej nosiť? Podľa všetkého si už počul o tom, že z recyklovaného textilu sa vyrába napríklad izolačný materiál či výplň do matracov. Ako však uvádza BBC, švédska spoločnosť Renewcell tento rok otvorila továreň, ktorá opotrebované oblečenie dokáže zrecyklovať a vyrobiť z neho ďalší textil.

Mechanická recyklácia textilu sa využíva niekoľko storočí, no spoločnosť Renewcell prišla s technológiou, ktorá textil dokáže recyklovať chemicky. Práve na tento účel spoločnosť tento rok otvorila prvú veľkokapacitnú továreň na svete. Nachádza sa v meste Sundsvall a jej cieľom je, aby do roku 2030 dokázala ročne zrecyklovať 360 000 ton textilu, čo je ekvivalentom 1,4 miliardy tričiek.

„Lineárna spotreba módy je neudržateľná,“ uvádza výkonný riaditeľ Renewcell, Patrik Lundström.

„Nemôžeme plytvať prírodnými zdrojmi tak, že budeme ťažiť olej na výrobu polyesteru, rúbať stromy na výrobu celulózy či pestovať bavlnu len preto, aby sme tieto vlákna raz použili a aby potom skončili v oceánoch, na skládkach či v spaľovniach. Musíme v módnom priemysle vytvoriť kolobeh.“

Problematická recyklácia

Každý rok sa celosvetovo vyrobí viac než sto miliárd kusov oblečenia. Nie každý kus si však nájde miesto v našich šatníkoch. Do dvanástich mesiacov podľa odhadov až 65 % z neho skončí na skládkach odpadu. Módnemu priemyslu sa pripisuje zodpovednosť za 8 až 10 percent uhlíkových emisií. Mnohé spoločnosti teda hľadajú spôsoby, ako svoj dopad na životné prostredie znížiť.

Viaceré charitatívne organizácie, ale aj módne značky ponúkajú ľuďom možnosť odovzdať svoje nechcené oblečenie. To je následne vytriedené a v závislosti od jeho stavu ďalej využité jedným z troch spôsobov. Kúsky, ktoré sú v dobrom stave, sa vrátia do obehu predajom v second-handoch. Z ďalších sú vyrobené utierky či handry.

No a tie najopotrebovanejšie sú recyklované napríklad na matracové výplne, prípadne sa použijú ako podšívka kobercov. Výroba oblečenia z recyklovaného textilu je však ojedinelá, takýmto spôsobom sa ho využije len jedno percento.

Najväčším problémom pri výrobe oblečenia z recyklovaného textilu je jeho zloženie. Drvivá väčšina odevov je vyrobená zo zmesi textílií, pričom najpoužívanejšou je polyester. Jeho podiel v rámci svetovej produkcie vláken je až 54 %. Hneď za ním, a však s podielom len 22 %, sa nachádza bavlna. Za popularitou polyesteru stojí predovšetkým jeho nízka cena.

Výrobcovia zaplatia za kilogram tohto materiálu približne polovicu z toho, čo by zaplatili za rovnaké množstvo bavlny. Zatiaľ čo čistý polyester recyklujeme už desaťročia, v prípade zmiešaných textílií ide o omnoho náročnejší proces.

Moderná technológia

Práve recyklácia polyesteru limituje aj novú technológiu spoločnosti Renewcell. Tá plánuje používať čisto textilný odpad, predovšetkým staré tričká a džínsy. Dokáže však recyklovať len bavlnené textílie s maximálne piatimi percentami prímesí.

Textílie budú najskôr zomleté a odstránia sa z nich gombíky, zipsy a farbivá. Následne budú mechanicky a chemicky spracované a po vysušení z nich vzniknú pláty celulózy, pripomínajúce hrubý papier. Tie potom budú môcť využiť výrobcovia viskózy na výrobu nového textilu. Pri výrobe viskózy sa zvyčajne využíva celulóza získaná z dreva, čo vedie k masívnym výrubom. Nová technológia Renewcell tak nepomôže len pri samotnej recyklácii textilu, ale tiež pri ochrane lesov.

Podľa strategického manažéra Renewcell, Haralda Cavalli-Björkmana to, že fast fashion spoločnosti využívajú lacné, syntetické vlákná, ovplyvnilo aj vzťah zákazníkov k oblečeniu.

„Pred tým, ako sa začala industrializovaná produkcia textilu, sa ľudia o svoje oblečenie starali. Opravovali ho, pretože bolo investíciou. Dnes je oblečenie také lacné, že všeobecný pohľad naň je taký, že vždy sa dá vypestovať viac bavlny alebo vyťažiť viac oleja, a je to oveľa jednoduchšie, než vyrobiť kvalitné produkty z niečoho, čo už existuje a čo by mohlo zostať v obehu.“ povedal.

Obnosené šaty a odpad z textilných tovární stáli pri zrode techniky, ktorá v posledných rokoch hýbe svetom takzvanej pomalej módy. Hovorí sa jej upcyklácia a pracujú s ňou aj svetoví dizajnéri, ktorí hľadajú alternatívy ku klasickej výrobe, píše Marie Barvínková pre idnes.cz.

Upcyklácia je zjednodušene povedané vytváranie niečoho nového z materiálov, ktoré sú už odpísané. Spadajú do nej umelecké diela, nábytok a samozrejme najrôznejšie módne projekty, ktoré dávajú nový život napríklad zvyškovým látkam z textilných fabrík. Pointou je tvoriť a pritom neškodiť a mať na zreteli pojmy ako nadvýroba a nadspotreba.

Práve s nimi pracuje Veronika Hubková - vyštudovaná ekonómka, ktorá sa dlhodobo zaoberá princípmi udržateľnej módy a hľadá cesty, ako ich aplikovať do svojej vlastnej módnej tvorby. Problematika textilného odpadu ju úplne pohltila. „Keď som si uvedomila, koľko je odpadového textilného materiálu a tiež donosených odevov, práca s novými materiálmi mi prestala dávať zmysel,“ hovorí. Látky, ktoré už zdanlivo doslúžili podľa nej môžu byť plnohodnotnou alternatívou k tým novým.

Odpad ako dar
Chce to trpezlivosť. "Musíte vynaložiť viac času a energie na to, aby ste získali to, čo textilky vyhodili. Ja sama sa teraz sústredím na zvyškové látky z textilných výrob, ktorým sa hovorí pre-consumer waste, predovšetkým na pružnú pletenú metráž rôzneho zloženia," opisuje Hubková. Z úpletu, ktorý by inak mohol skončiť napríklad na skládke alebo v spaľovni, vyrába tričká a mikiny na voľný čas.

Upcyklácia slávi úspechy vo Veľkej Británii, kde s rovnakým typom "odpadu" už od roku 1997 pracuje napríklad Orsola de Castro, polovica tvorivého dua From Somewhere a spoluzakladateľka medzinárodnej iniciatívy Fashion Revolution. Návrhár Christopher Reaburn sa zase špecializuje na netradičné zvyškové materiály - okrem iného výroba oblečenie z padákov a z vojenských uniforiem. V Spojených štátoch sa prebytkom z textilných výrob venuje uznávaná značka Reformation, za ktorou stojí populárna losangeleská podnikateľka Yael Aflalo.

​Móda z odpadu
O niečo častejšie sa stretávame s dizajnérmi a značkami, ktorí pracujú s takzvaným post-consumer waste, teda nenoseným alebo donosenými odevmi. A tie transformujú na úplne nové kusy oblečenia. Nejde pritom o žiadnych amatérov. Staré oblečenie na štýlové kúsky premieňa napríklad návrhárka Ľubica Skalská, dvojica Win Win Love alebo úspešný projekt Recycle With Love.

Aj známa berlínska značka Schmidttakahashi tvorí z donosených odevov. Svoj koncept označuje ako módnu resuscitáciu alebo reanimáciu. Každý kus odevu podľa tejto filozofie nesie určité informácie o tom, kto ho nosil. O jeho figúre, pachu, fyzickom a mentálnom postoji a životnom štýle. Ich cieľom je potom jeho príbeh dotvárať.